Ako sa zrodila myšlienka pre projekt Wastebusters?

 Pred viac ako dvoma rokmi som skoro ráno vychádzal z prenajatého bytu v Bratislave a mal namierené do práce. Bol bežný deň, podarilo sa mi rýchlo vychystať a pribaliť si do tašky niečo pod zub na raňajky. Svižne som zbehol po schodoch a mal to namierené rovno k môjmu zaparkovanému autu. Na každodennej trajektórii k parkovisku som však narazil na rozsypaný odpad na ceste. Okolo neho už stáli dvaja psíčkari z nášho paneláku a frflali (asi aj opodstatnene) kto mohol urobiť taký neporiadok. Samozrejme, aj mňa pohľad na odpad na zemi najprv rozčúlil, nakoľko by ma nikdy nenapadlo vyhodiť niečo mimo smetného koša, no nemal som potrebu o tom diskutovať ako spomínaní dvaja páni. Navyše som sa ponáhľal do práce a nemal čas na zbytočné reči. Asi by som okolo odpadu iba prešiel, keby mi hlavou neprebehla spomienka na staršiu dôchodkyňu, ktorú som videl pár dní alebo týždňov dozadu. Tá sa napriek svojím už nie najmladším nohám a chrbtici pomaličky zohla pre pohodený kus odpadu a odniesla ho do smetného kontajnera, ktorý som ako odsledoval, mala asi cestou do neďalekého parku. Vtedy som sa neprihovoril a len ostal zazerať zvedavým pohľadom, že si dala tú námahu poupratovať po niekom menej zodpovednom. I keď som tak niekedy predtým urobil aj ja, šlo hlavne o zber na túrach v slovenských horách a nie na bratislavskom sídlisku. V mestskom prostredí mi to prišlo menej prirodzené. Táto skúsenosť, ale a aj fakt, že rozsypaný odpad a ten istý kontajner stáli medzi východom z paneláku a mojím autom, ma nejako inštinktívne prinútili sa po odpad zohnúť, a pred očami dvoch stále frflajúcich pánov ho pozbierať a zaniesť do koša. Keď sa tak stalo, pokračoval som ďalej do auta, s priam hereckým výrazom tváre ako by to bolo pre mňa bežné a niečo podobné som urobil už miliónkrát. Neviem, aká bola reakcia pánov a o čom sa následne ďalej bavili, no mne hrejivý pocit z dobrého skutku vydržal celé doobedie. V aute som si navyše uvedomil, že ten dobrý pocit ma stál iba pár sekúnd môjho úsilia.

 Čas plynul a odvtedy som ešte viackrát podobne vychádzal z paneláku. Nad odpadom som sa však niekoľko ďalších dní nezamýšľal. Opäť som vbehol do zabehnutého kruhu, keď si človek želá viac času, lebo nič poriadne nestíha a všetky pracovné dni sú o tom istom. Ranné vstávanie, rýchlo sa vychystať, vyraziť do práce, kolóny na ceste, sedenie v práci do večera, večerný šport (aby som mal pocit, že robím aj niečo pre svoje telo), nákup, príchod domov, neskorá večera a sprcha a zaspávanie pri knihe alebo zaujímavom dokumente. Takto to u mňa fungovalo určité obdobie od pondelka do piatka, a preto som si to snažil vynahradiť aspoň cez víkendy. Obyčajne šlo o turistiku mimo mesta s kamarátmi, beh, bicyklovanie alebo piatková zábavu v meste, keď sme žiadnu turistiku nedohodli. Ak sa mi zdalo, že pracovné dni bežia rýchlo, tak víkend ešte rýchlejšie. Cez jeden z nich som si spomenul na príhodu s rozsypaným odpadom a začal na internete hľadať dobrovoľnícke zbery odpadu v Bratislave. Predstava, že sa do jedného z nich zapojím a pripomeniem si môj dobrý pocit sa mi v tom rýchlom kolotoči všetkých vecí veľmi pozdávala. Vyčleniť si ale niekoľko hodín čas pre mňa nebolo tak jednoduché ako som si myslel. Zberanie odpadu je fajn, ale nechcel som tak robiť na úkor turistiky, stretnutí s kamarátmi, posilňovne alebo iných koníčkov.

 A vtedy ma to napadlo! Začnem odpad zberať každý deň, no po menších dávkach. Ako cieľ som si dal zdvihnúť aspoň jeden kus odpadu denne, a keď sa zvýši čas alebo chuť, tak toho pozbierať aj viac. Ten príjemný pocit z dobrého skutku som si tak dokázal denne dávkovať a nemusel sa prispôsobovať na organizované zbery. Zo zberu sa postupne vytvoril zvyk a asi aj malá závislosť. V tom čase som spoznal moju súčasnú manželku Veroniku a predstavil jej moju aktivitu. Neviem čo si o mne myslela na úvod, no dnes už zberáme odpad spoločne. Čím viac sme sa vtedy sústredil na problematiku odpadu, tým viac sme si pohodený odpad na zemi začali všímať. Zrazu sme ho videli všade a neverili by ste, koľko sa ho nachádza na našich uliciach, v parkoch, na sídliskách, pri riekach, či v lesoch. Človek mu len nevenuje pozornosť a je voči nemu imúnny resp. selektívne slepý. Uvedomili sme si, že pre nás dvoch a mnoho ďalších podobne zmýšľajúcich ľudí to bude beh na dlhú trať. Aby sa takýto negatívny stav zmenil čo najrýchlejšie, spolu s Veronikou sme sa rozhodli, že skúsime ľudí motivovať k podobnému zvyku, aký sme si osvojili my. Spoločne sme teda uvažovali akým spôsobom ľudí oslovíme, snažili sa vymyslieť nejaké logo a ľahko šíriteľnú myšlienku. Tento proces trval niekoľko týždňov, no nakoniec sme založili nášu stránku na Facebooku a začali ju napĺňať obsahom. Úvod bol samozrejme slabý, no odvtedy sa už pozbieralo veľa odpadu (resp. pretieklo veľa vody) a k nám postupne začali organicky pribúdať ďalší fanúšikovia. Dnes je z toho už celkom pekná komunita a my sa stále rovnako tešíme z každého nového člena. Ak si zatiaľ aspoň časť ľudí osvojila tento zvyk, tak nám dáva zmysel v tejto aktivite ďalej pokračovať. Projekt Wastebustres nás samozrejme odvtedy posunul ďalej a dnes si uvedomujeme, že zber jedného kusu odpadu denne je len riešením následkov konania neuvedomelých jednotlivcov, a že potrebná je aj zodpovedná recyklácia, udržateľné spotrebiteľské správania, vzdelávanie a osveta, či aktivity kompetentných orgánov. No v jednom sme si istí, kto raz začne zberať jeden kus odpadu denne, navždy zmení svoj postoj k tejto problematike. Už nikdy odpad nezahodí mimo koša, začne si všímať svoje okolie, napomenie druhých ale pôjde i príkladom, a to hlavné, pomôže svojmu okoliu a bude mať z toho dobrý pocit.

Rasťo